Enough

Som hanblivý... Ja viem, je to vo mne. Sedím tam, nevinne pozerám, hľadím, čumím... A zrazu odvrátim oči. Nie, nejde to... Je to vo mne.

Ísť tam? Prihovoriť sa? Na čo – vlastne o čom? Darmo, neviem to. Ale nič si z toho nerobím. Možno preto, že zbytočne veľa rozmýšľam... Čo povie, vysmeje ma? A čo ďalej? Čo keď to bude trápne...

Darmo, tí blbší to asi majú ľahšie (aspoň si myslím). Neviem to porovnať, v mojom okolí nikto taký (blízky) nie je. Nahodí úsmev, naučenú frázu a ide sa. Vyjde to a už existujúci „harmonogram“ posunie tak o týždeň... Aby bola „ovca“ celá... Nevyjde, no a čo – však je to obyčajná „trúba“ (pre naturalistov frigidná kurva)... A tak to ide ďalej, letom svetom. Ďalší deň, ďalší „sen“.

Sme hanblivý, nevieme to...(alebo to ani nechceme)... Sedíme tam a nevinne pozeráme, hodnotíme a smejeme sa. Z toho, čo sa pokúša; z tej, čo mu na to naletela... Nie je to v nás...

Asi sme „múdri“, asi si uvedomujeme, že toto nie je pre nás... Asi sme len zasnení romantici, sem tam zasypaní hormónmi, ktoré však s prehľadom regulujeme... Asi sme prezieraví, myslíme až príliš dopredu... Nezaujíma nás noc... Ale ďalší deň.

Otočíme ďalšie kolo. Však či „s“ alebo „bez“, aj tak dobre bolo. Prichádza čas, kedy padne aj tá posledná triezva myseľ a nastupuje pud sebazáchovy...

Aj tak sme hanblivý... Je to v nás... A to je dobré...Veď sme predsa šťastní – už dlho nie sme sami.